Príchod františkánov do Nižnej Šebastovej
V 17. storočí arcibiskup Peter Pázmaň svojimi opatreniami pri rekatolizácii Uhorska inšpiroval aj ostatných biskupov. Cirkevná hierarchia i katolícka šľachta zakladali pre františkánov nové kláštory. Jedným z takýchto kláštorov bol aj kláštor v Nižnej Šebastovej.
Františkáni – observanti – prišli v roku 1634 do Nižnej Šebastovej na pozvanie grófky Kataríny Pálffyovej, vdovy po kráľovskom palatínovi Žigmundovi Forgáčovi. V roku 1636 im dala postaviť kostol a kláštor.
Františkánsky kostol je zasvätený menu Preblahoslavenej Panny Márie. Už v roku 1644 však heretici prepadli kláštor a krutým spôsobom zavraždili františkána Mikuláša Körmendyho. V čase tököliovskej revolty v roku 1672 františkáni opäť veľa vytrpeli od heretikov, ktorí nenávideli všetko, čo bolo katolícke.
V roku 1693 bol kláštor zasiahnutý bleskom a vyhorel. Za krátky čas bol zreštaurovaný. V rokoch 1947 a 1948 bol zreštaurovaný aj kostol a vedľa kostola bola z milodarov veriacich postavená nová veža.
Kláštor až do roku 1950 spravoval miestnu farnosť a päť filiálnych kostolov. Po likvidácii reholí začali farnosť spravovať diecézni kňazi. Františkáni sa do Nižnej Šebastovej už viac nevrátili. Budovu kláštora predali štátu, ktorý v nej zriadil sídlo Štátneho oblastného archívu
Vzbura v Šebeši
V šebešskom františkánskom kláštore pracoval Prokop Šteglík, ktorému však chceli pre nevhodné správanie dať výpoveď. Prepustený služobník preto zanevrel na svojich chlebodarcov a rozhodol sa pomstiť.
Spomenul si, že jeden z pátrov šebešského kláštora, Agap Malkuššák, sa kedysi vyjadril o prezidentovi republiky, že za kacíra a odpadlíka omšu slúžiť nebude. Šteglík ho udal četníctvu, ktoré začalo pod vedením nadporučíka K. Dvořáka proti P. Malkuššákovi vyšetrovanie.
V piatok 3. júla sa nadporučík Dvořák odobral do kláštora, aby s obvineným spísal zápisnicu. Ľudia videli žandárov prichádzať do kláštora, dozvedeli sa o vyšetrovaní a ktosi rozšíril správu, že pátra Agapa chcú zatknúť. Šebeščanom nebolo viac treba. V celej dedine sa nehovorilo o ničom inom, iba o tom, že žandári chcú pozatvárať františkánov.
Pred kláštorom sa postupne zhŕkol celý dav s palicami a motykami, podľa niektorých výpovedí aj s kosami, a zaujal voči četníkom hrozivé stanovisko.
Hromada ľudí zostala celú noc pred kláštorom, ktorý sa podobal na obliehaný hrad z čias sedliackych vojen. Chýry o údajných úmysloch žandárov nezostali iba v Nižnom Šebeši. Čoskoro sa o nich dozvedeli aj ľudia z Vyšného Šebeša, Fintíc, Kelemeša (Ľubotíc) a Podhradíka, odkiaľ sa muži tiež odobrali na obranu františkána.
V nedeľu a v pondelok bola situácia stále napätá a žandári, ktorí chceli pokračovať vo vyšetrovaní, neboli do kláštora vpustení.
Pri prvom vyšetrovaní si žandári podľa predpisov vzali so sebou civilného svedka. Keďže nemohli nájsť richtára, zavolali si prvého človeka, ktorého stretli – hostinského Čirča. Ľudia, ktorí videli Čirča ísť so žandármi, ho začali upodozrievať z udavačstva. Chceli ho lynčovať, ohrozovali aj jeho rodinu a chceli demolovať jeho chalupu. Všetci preto museli zo Šebeša ujsť. Nadporučík Dvořák si následne privolal posilu.
Medzitým sa ľudia dozvedeli, že udavačom je v skutočnosti Prokop Šteglík, ktorý sa ešte stále zdržiaval v kláštore. Hnev ľudu sa preto obrátil proti nemu a ľudia chceli vniknúť do kláštora, aby sa mu pomstili. Četníctvo sa snažilo zabrániť davu v prístupe do kláštora. Už vtedy začal ľud útočiť a podľa niektorých výpovedí začali lietať aj kamene.
V pondelok popoludní chceli žandári P. Agapa opäť vypočuť. Keď im však ľudia nechceli dovoliť vstúpiť do kláštora, privolali si v noci ďalšiu posilu z Prešova. Nočnú dobu si zvolili preto, lebo dúfali, že sa im podarí niektorých ľudí zatknúť bez incidentov.
Keď sa však ľudia napriek opätovnému vyzvaniu nechceli rozísť, ba naopak, začali hádzať kamene, bola použitá strelná zbraň. Četníci najprv vystrelili do vzduchu. Keď sa však ľud nerozchádzal, ba naopak, ešte väčšmi sa rozzúril a začal četníkov kameňovať, vystrelili asi dvanásť až štrnásťkrát do davu.
Medzi dvoma početne i výzbrojou nerovnakými skupinami sa rozpútala bitka. Mnoho ľudí bolo poranených. Medzi nimi bol aj Matej Huľa, 23-ročný mládenec z Jarovníc, ktorý slúžil u hostinského Fecku. Bol štyrikrát postrelený do nôh a raz do pŕs. Zraneniam podľahol a o niekoľko minút zomrel.
Z četníkov bol na tvári ťažko, avšak nie nebezpečne, poranený vrchný strážmajster Beran. Ľahšie poranenia utrpeli K. Dvořák, okresný četnícky veliteľ z Prešova, a strážmajstri Šandera, Ptáček, Cvein a Krejčiřík.
Zo sedliakov boli dovtedy zistené zranenia Jozefa Fuhrinského, podrichtára Viktora Lenarta z Nižného Šebeša a roľníka Hogerana Markuša z Fintíc. Títo však neboli jediní ranení. Podľa výpovedí ľudí bolo po salvách počuť z domov kričanie mnohých ďalších ľudí, ktorí sa však väčšinou báli priznať k svojim poraneniam a skrývali sa doma alebo v susedných dedinách.
Ani po streľbe by sa ľud nebol upokojil, keby medzitým neprišla ďalšia posila žandárov v počte vyše 30 mužov. S takým počtom ozbrojených žandárov si ľudia už netrúfali pokračovať v boji a rozutekali sa na všetky strany.
Zavčasu ráno sa na miesto vzbury dostavil četnícky štábny kapitán Lendík, lekár a vyšetrujúca komisia, ktorí vykonali prvé a hlavné vyšetrovanie. Do 11. hodiny 7. júla bolo zatknutých vyše dvadsať osôb. Medzi nimi bol P. Agap Malkuššák, zamestnanec františkánskeho kláštora Prokop Šteglík, šebešský richtár Ján Boľanovský, jeho syn J. Boľanovský, poslucháč teológie, a mnohí ďalší.
V ďalšom vyšetrovaní a zatýkaní četníctvo pokračovalo v Šebeši i okolitých dedinách. Bude treba ešte veľa času, kým Šebeščania zabudnú na krvavý 6. júl 1925.
Dňa 18. septembra 2005 bola na priečelí farského kostola Najsvätejšieho mena Ježiša a Márie odhalená pamätná tabuľa Mateja Huľu. Stalo sa tak pri príležitosti osláv 690. výročia prvej písomnej zmienky o Nižnej Šebastovej, ktoré zorganizovalo mesto Prešov a Výbor mestskej časti č. 3.
Traja Košickí mučeníci v Nižnej Šebastovej
Ešte jedna uhorská kapitula nepriamo zasiahla do dejín košických mučeníkov – Ostrihomská metropolitná kapitula. Jej sídelným kanonikom bol Dr. Marek Štefan Ján Križin, ktorý ako 30-ročný v Košiciach zahynul mučeníckou smrťou spolu s dvoma jezuitmi 7. septembra 1619.
Zložitá doba 17. storočia bola počiatkom prvých rekatolizačných snáh. Príchod jezuitov do Košíc súvisel s prvým príchodom Jágerskej kapituly. V reformáciou zachvátených Košiciach nastala v roku 1604 priaznivá situácia, ktorú využili synovia svätého Ignáca a 21. februára prišli do Košíc. Jágerská kapitula im s radosťou odovzdala duchovnú správu v meste. Dňa 27. októbra 1604 síce boli jezuiti z Košíc vyhnaní, no v roku 1615 sa sem opäť vrátili.
Prestupovaním vplyvných a veľkých rodín a osobností na katolícku vieru sa rekatolizácia postupne upevňovala. Župan Zemplínskej a Užskej stolice Juraj Drugeth vydal 2. júla 1615 zakladajúcu listinu pre jezuitské kolégium v Humennom, na ktorom potom študovali aj nekatolícki študenti. Známi katolícki biskupi, ako František Forgáč a Peter Pázmaň, boli konvertitmi.
V roku 1618 prišli do Košíc dvaja jezuiti Štefan Pongrác a Melichar Grodecký, ktorí si smeli v Kráľovskom dome zriadiť katolícku kaplnku. V pastorácii im vypomáhal Marek Križin, ktorý bol správcom majetkov bývalého benediktínskeho opátstva v Krásnej nad Hornádom. Meno tohto kňaza, ktorý bol ostrihomským sídelným kanonikom, sa natrvalo zapísalo do dejín, pretože spolu so svojimi spolubratmi bol ako 30-ročný pre vernosť katolíckej viere a pápežovi zavraždený.
Dňa 4. septembra 1619 vtrhlo do Košíc povstalecké vojsko Gabriela Betlena, ktoré obsadilo mesto. Traja kňazi, ktorí sa vtedy nachádzali v kaplnke Kráľovského domu, nemohli vyjsť. V dusnej atmosfére náboženskej nenávisti voči katolicizmu a všetkému pápežskému od nich žiadali, aby sa zriekli katolíckej viery. Po rôznych neprístojnostiach v noci zo 6. na 7. septembra 1619 k nim vtrhli ozbrojenci a surovo ich zavraždili.
Povesť o ich hroznej smrti sa rýchlo rozšírila a nebohí kňazi boli považovaní za mučeníkov. Ich telesné pozostatky si v roku 1620 vyžiadala Katarína Pálffyová, manželka palatína Žigmunda Forgáča, ktorá ich pochovala v kostole v Nižnej Šebastovej. Odtiaľ boli prenesené do krypty kostola v Hertníku a v roku 1635 do Trnavy na základe rozhodnutia Petra Pázmaňa.
Najprv sa ich pozostatky nachádzali u klarisiek. Po zrušení ich rehole Jozefom II. sa dostali k uršulínkam a v roku 1905 aj k jezuitom. Hlava kanonika M. Križina sa dostala do ostrihomskej katedrály. Ich kult sa rýchlo rozšíril.
O cirkevný beatifikačný proces sa snažili košickí biskupi v 19. storočí. Počas druhej návštevy Svätého Otca Jána Pavla II. na Slovensku bolo vyvrcholením návštevy svätorečenie troch košických mučeníkov, medzi nimi aj Mareka Križina.
Slávnostný kanonizačný akt sa konal v Košiciach, teda v meste, kde M. Križin prelial mučenícku krv. Bolo to v nedeľu 2. júla 1995.